Niekto viac, iný menej, ale technicky vzaté sme všetci dospelí. Práca je niečo, čo sme si vybrali. Možno to nebolo naše vysnené miesto, možno sme v momente, keď sme prácu hľadali, nemali príliš na výber, ale vždy to bola naša voľba. Neviem, kedy presne, ale flákačstvo prestalo byť cool už dávno. Videl/a si v poslednom čase film z 80. rokov, či už český alebo zahraničný, kde sa mladí flákači snažia v práci uliať a s gustom sa potulujú počas pochôdzok ulicami? Podarilo by sa takej postave získať tvoje sympatie i dnes a v reálnom živote?


Možno za to môžu naši rodičia, ktorí nám tak radi dávali úlohy. Možno za to môžu naše vlastné požiadavky na seba samých. Možno za to môže celková zmena uvažovania o práci, ale faktom je, že spoločenskú úctu a rešpekt medzi vrstovníkmi dnes požívajú hlavne tí, ktorí sú ochotní pracovať od rána do večera, svojou prácou sú nepokryte nadšení a dokážu si obhájiť, prečo pracujú práve pre firmu, pre ktorú pracujú.

Možno je to tým, že vedia dať svojej práci vo vlastných očiach zmysel, a tak jej ho zaistia i v očiach ostatných. Možno je to obdiv, aký cítime vždy v spoločnosti ľudí, ktorí dokážu uvažovať a premýšľať vždy o niečo ďalej, než iba za prvý roh. Možno je to úcta zmiešaná so závisťou, pretože máme dojem, že dotyčný sa naozaj našiel, zatiaľ čo my už tretí razí meníme miesto v skúšobnej lehote.

V minulosti ľudia pracovali na maximum, aby si užili čas po práci. Toto už dnes zdá sa nefunguje. Nikto nechce 8 hodín prežívať, aby si tých ďalších 8 užil. Mileniáli (alebo akokoľvek chceš nazývať mladú generáciu v produktívnom veku) väčšinou nechcú alebo nedokážu za prácou úplne zavrieť dvere. Je súčasťou ich identity a priznať, že ich práca za veľa nestojí, je ako priznať, že za veľa nestojí ich vzťah, byt, ktorý si sami vybavili, alebo že im zdochli všetky izbovky. Workoholizmus sa stal súčasťou mileniálskeho ega.

Každý z nás je poháňaný snahou o totálnu produktivitu. 12 hodín strávených v kancelárii považujeme za výkon, za ktorý by nás mal niekto potľapkať po ramenách. Kto sa niekedy nezrútil z práce, ako by neexistoval. Zaplňujeme “to do listy”, čítame si o efektivite, prokrastinácii a hlbokej práci. Skvelo to vystihuje podtitulok článku Erin Griffith v The New York Times: Videla som najlepšie hlavy svojej generácie drieť 18 hodín denne a potom sa pýšiť hastagom #hustle na Instagrame.

Túžime sa prekonávať, len “odvádzať dobrú prácu” nám nestačí. Takže k tomu pracujeme i na svojom profesijnom brande. Píšeme blogy, zapojujeme sa do odborových diskusií na LinkedIne, robíme vlastné podcasty, chodíme na meetupy a workshopy. Kladieme na seba neuveriteľné nároky a ideme za nutný rámec, byť priznane lenivý už snáď nie je možné ani v štátnej správe.

Tento článok by som rada zakončila krátkou ódou na flákačstvo. Naša snaha o neustálu efektivitu totiž vytláča z našich životov niečo dôležité. A tým je nuda. Fakt vážne. Nie je žiadna novinka, že tie najlepšie nápady sa v našich hlavách rodia v momentoch, keď nerobíme vôbec nič a ideálne vôbec na nič konkrétneho nemyslíme. Dokonca, keď si do hlavy ani nepúšťame lifehackingové podcasty alebo Eda Sheerana. Keď hoci len tak civieme z okna vlaku, električky alebo autobusu. Tak sa predsa rodia veľké nápady, nie na “to do listoch”. Nezabúdaj na to a pridaj sie do svojho nabitého programu asi tak polhodinku súvislej nudy denne. Možno v sebe objavíš niečo, o čom si nevedel/a. A jasne, ešte je tu tá vec s psychickým zdravím, ktoré náš workoholizmus devastuje, rovnako ako naše vzťahy.

Inak je samozrejme lepšie svoju prácu milovať, než naopak. Nezabúdaj pritom ale myslieť sám/a na seba. Prácu môžeš pomerne ľahko nájsť a tiež o ňu pomerne ľahko prísť. To ale neplatí pri iných veciach v živote.